PRVÉ FOTO A ŽIVOTNÝ PRÍBEH MUŽA, KTORÝ STVORIL PÝCHU RAČIŠTORFU!

Prvé foto a životný príbeh muža, ktorý stvoril pýchu Račištorfu!



Za každou budovou či dielom sa ukrývajú osudy konkrétnych ľudí, ktorí sa o jeho vznik postarali. Príbeh račianskeho Nemca Eduarda Praschaga, ktorý je autorom architektonického návrhu Nemeckého kultúrneho domu, bol dlho opradený otáznikmi a hmlou neinformovanosti. Hoci sa dalo nájsť jeho meno v rôznych zdrojoch, podobizeň či životná cesta tohto muža ostávali pre verejnosť dlho neznáme.

Rozsiahly článok a doteraz nezverejnené fotografie prináša februárové vydanie spravodaja Račan, ktoré sa v týchto dňoch začína distribuovať do schránok. Život a dielo Eduarda Praschaga v článku priblížil jeho prasynovec Lukáš Hulanský, ktorý poskytol redakcii aj vzácne doteraz nikdy nezverejnené zábery rodinného archívu!

Príbeh Eduarda Praschaga a doteraz nezverejnené fotografie prináša februárové vydanie spravodaja Račan.

Evanjelici z horného konca

Eduard sa narodil 18. apríla 1911 v dome číslo 357 jeho otca Štefana Praschaga na hornom konci v Rači, hneď oproti evanjelickému kostolu. Celá rodina bola evanjelického vierovyznania a silne veriaca. To dokazuje aj to, že v tej dobe prispela finančnou čiastkou na výstavbu veže evanjelického kostola (1905).

Rodina Praschag bola zložená väčšinou z nemeckých Račanov (Ruckriegel, Gschweng, Weng, Petschuch), takže sa doma používala nemčina. Všetky deti aj napriek tomu nechali pár ročníkov navštevovať aj miestne slovenské školy, aby sa priučili jazyku svojich susedov.

Eduard sa narodil ako piate dieťa zo šiestich. Celkový počet potomkov bol samozrejme vyšší, ale ako bývalo v tých časoch bežné vzhľadom na úroveň zdravotnej starostlivosti, veľa jeho súrodencov sa nedožilo ani prvého roka.

On a jeho dvaja bratia Stefan (1903 Rača – 1985 Geisenheim am Rhein, Nemecko) a Gustav (1913 Rača – 1946 Viedeň) sa ako jediní traja chlapci dožili dospelosti. Mali ešte tri sestry – Julianu, Theresu a Elisabeth (vydatá za Lukáša Hulanského – pradeda Lukáša Hulanského).

Rozhodnutie rodiny o štúdiu

Kým Stefan sa po vzore otca Stefana Praschaga stal vinárom a vinohradníkom, Eduardovi bolo ako jedinému dieťaťu umožnené vyštudovať. V tej dobe bolo normálne, že privilégium absolvovať vysokú školu sa dostalo len niektorým deťom.

Gazda Stefan Praschag totiž vlastnil takmer 4 ha viníc a o tie sa musela starať celá rodina, aby sa uživila. Na dnešnú dobu možno nie sú 4 hektáre až tak veľa, ale treba si uvedomiť, že v tej dobe sa vinič pestoval na hlavu, čiže nie na drôtenku ako je bežné dnes. Počet koreňov na hektár plochy tak bol omnoho väčší ako teraz! Netreba zabúdať, že mechanizácia vo viniciach vtedy neexistovala a všetko sa obrábalo ručne a za pomoci koní. Preto bol luxus nechať odísť “mužskú pracovnú silu” na štúdiá.

Eduard aj vďaka rozhodnutiu a veľkorysosti rodiny vyštudoval architektúru v Prahe. Čoskoro po získaní diplomu sa začal vo svojom obore obracať a jeho prvá veľká zákazka sa týkala práve Nemeckého kultúrneho domu, ktorý sa tesne pred začiatkom 2. svetovej vojny rozhodli v Račištorfe postaviť v réžii Nemeckého vinohradníckeho spolku.

Jedinečný záber z výstavby Nemeckého kultúrneho domu v roku 1943.

Jedinečný záber z výstavby Nemeckého kultúrneho domu v roku 1943. Na fotografii vidno, že majstri dokončujú krov strechy. © Autorské práva vyhradené.

Dnes už neexistujúci dom Stefana Praschaga na súčasnej Alstrovej ulici, v pozadí vidno Pálffyho kúriu. Foto z roku 1975. © Autorské práva vyhradené.

Koniec 2. svetovej vojny

Keďže na konci druhej svetovej vojny, kedy boli z Rači vysťahovaní všetci obyvatelia nemeckej národnosti, mal Eduard len 34 rokov, veľa práce na Slovensku nezanechal. Jeho najvýznamnejší počin u nás vznikol v roku 1943 v Rači, kedy podľa jeho projektu postavili Nemecký kultúrny dom.

Po nútenom odchode v roku 1945 sa usadil v meste Leoben neďaleko mesta Graz v Rakúsku. Založil si tam rodinu a mal dvoch synov Gerharda a Reinera, ktorí sa vydali v jeho šľapajách a stali sa tiež architektmi. V profesnom živote sa mu taktiež darilo, keďže sa mu podarilo vybudovať uznávanú architektonickú firmu s mnohými realizovanými dielami v Rakúsku, v ktorej neskôr pracovali aj obaja jeho synovia.

Aj keď rodný dom Praschagovcov od sedemdesiatych rokov už v Rači nestojí, na Slovensko nezanevrel. Aj napriek železnej opone sa stále stýkal so svojou rodinou Hulanských. V roku 1963 sa stal aj krstným otcom ich druhého syna Róberta Hulanského, keď pricestoval do vtedajšieho ČSSR.

Práve Hulanskí sa – ako jediná z vetiev rodiny Praschagovcov – do Rače po páde komunizmu vrátili zo Západných Čiech v okolí mesta Aš a začali s budovaním vinárstva a vinohradníctva.

Eduard zomrel v roku 1996 v Leobene vo veku 85 rokov. Ostalo po ňom množstvo architektonických diel a stavieb – ale len jediná, no o to krajšia a významnejšia, stojí v jeho rodnom Račištorfe.

Praschagovci na návšteve ČSSR v roku 1975. Po pôvodnom nemeckom nápise Gast Haus ostali už iba diery. Reštaurácia má názov Viecha JRD ČSP U Kmotru. © Autorské práva vyhradené.

Tŕnistý návrat potomkov k viniciam

Momentálne žijú v Rači potomkovia sestry Eduarda Praschaga – Elisabethy, vydatej za krsteného evanjelika Lukáša Hulanského najstaršieho.

Príbuzní Eduarda Praschaga sa po rokoch do Rače vrátili a obnovujú rodinné vinárstvo. Na fotografii Lukáš Hulanský (druhý sprava) so synom a vnukom, manželka Mária a nevesta Marta (vpravo).

Pred príchodom frontu v roku 1945 utiekla Elisabetha s dvoma synmi a sestrou Julianou do česko-nemeckého pohraničia. Jej manžel Lukáš ostal s dvoma staršími synmi doma chrániť majetok, čo ho stálo život. Počas prechodu frontu ho vo dvore domu na Peknej ceste zasiahla zblúdilá strela sovietskych vojakov…

Zronení synovia Eduard a Viktor sa vydali za mamou. Tá sa po vojne prišla pozrieť do Rače, ale na majetky Nemcov už bola uvalená štátna správa. Vdova sa vrátila do Dolného Žandova, kde o pár mesiacov v roku 1946 od žiaľu umrela.

Štyria mladiství bratia osireli v cudzom meste a bez prostriedkov. Keďže boli po pradedovi Slováci, mohli si vybrať občianstvo a zostať v Československu. Najmladšiemu z osirotených bratov Lukášovi sa v Aši po svadbe s manželkou Máriou Pekárkovou narodili synovia Lukáš (1960) a Róbert (1963).

Stále ho to však ťahalo domov, a tak sa začiatkom 60. rokov presťahoval do Bratislavy. Prakticky bez majetku sa usadili v Novom meste, neskôr Petržalke. K časti zhabaných viníc sa dostali v roku 1994 v reštitúciách. Vtedy už ani jeden z domov ich rodiny nestál.

Autor: Ján Bednarič. Foto: archív rodiny Hulanských, archív Račaweb. Preberanie textu a jeho súčastí, ako aj fotografií podliehajú autorskému zákonu a sú povolené len so súhlasom autora.

Nemecký kultúrny dom v súčasnej podobe.

Budova NKD

– Dvojkrídlová budova bola strediskom miestnych vinohradníkov a kultúrnym domom nemeckej menšiny v Rači. Postavili ju v roku 1943 podľa projektu Eduarda Praschaga (1911-1996).
– Rozmerná budova má v suteréne rozsiahle pivničné priestory na uskladnenie vína, prízemie slúžilo na spoločenské účely. Na poschodí boli kancelárie a obytné priestory. Celkove budova vo svojom architektonickom výraze nesie prvky a vplyvy nemeckej hradnej architektúry.
– Dominantným prvkom je arkádová lodžia lemujúca, na úrovni prízemia, prednú fasádu objektu. Tu je situovaný aj hlavný vstup do objektu, nad nim na úrovni druhého podlažia je solitérny balkón, zvýraznený v ploche strechy rozmerným vikierom. Mohutné pôsobenie objektu podtrhuje bosované nárožie a strmá sedlová strecha.
– Budova prešla v rokoch 2012-2014 čiastočnou rekonštrukciou, pri ktorej bola opravená strecha, fasáda a hlavná sála budovy.
– V roku 2017 prebehla z iniciatívy Miestneho úradu v Rači súťaž architektonických návrhov na dostavbu a novú funkcionalitu komplexu, ktorá priniesla viacero inšpiratívnych a zamysleniahodných nápadov, ako vrátiť do celého komplexu nový život a funkcie prospešné pre miestnu komunitu.

Spravodaj Račan, február 2018



Článok nájdete aj na tomto odkaze:

http://www.racaweb.sk/praschag-eduard-raca-nemeckykulturnydom-nkd-retzesdorf-hulansky/amp/

Späť do obchodu